Barokní housle – Peter Zajíček

Téma: Pavel Vejvanovský, národné školy, virtuozita a ornamentika v rokoch 1650 – 1700.

Po roku 1650 sa diferenciácia starého husľového štýlu, reprezentovaného predovšetkým tanečnou hudbou, a nového pokrokového spôsobu hrania značne vyhraňuje. Toto badáme vo vývoji národných štýlov, zvlášť medzi talianskym a francúzskym štýlom husľovej hry, ktorých rozdielnosť sa až do konca 17. storočia vzájomne zväčšuje. Tieto dva základné štýly husľovej hry vplývali na okolité krajiny, kde sa postupne začali rozvíjať rôzne modifikácie, ktoré podliehali predovšetkým národnému vkusu ako aj dvorským konvenciám. Šírenie spomínaných majoritných štýlov zabezpečovali aj migrujúci huslisti, zvlášť tu treba spomenúť predovšetkým talianskych hudobníkov (napr. Mateis). Veľké technické pokroky talianskej školy z prvej polovice 17. storočia sa ďalej rozvíjali, vzrastal záujem o cantabilný štýl prejavu a skoršie technické výdobytky boli starostlivo prepracovávané. Počas 17. storočia talianski virtuózi a skladatelia napredovali s technickým jazykom huslí s prekvapujúcou rýchlosťou.

Stretávame sa s tradičným pokračovaním starej techniky, predovšetkým talianskej (Castello), so štýlom, ktorý Johann Mathesson nazval „Stylus fantasticus (Buxtehude) ako aj s obdivom vynálezu coreliovskej sonáty (Purcell). Z interpretačného hľadiska sú tu kladené mnohé otázky a úlohy, ktoré možno zodpovedať a naplniť iba po oboznámení sa s hudbou prvej polovice 17. storočia. Rozvoj harmónie a husľovej idiomatiky sa posúva do komplikovaných vzťahov (Biber), tanečné formy sú umne štylizované a sofistikovane skryté, ich analýza je základom pre naplnenie cieľa interpretačného zámeru. Rozvoj virtuozity, niekedy až extravagantne nahustenej, poukazuje na prítomnosť geniálnych talentov, objavujúcich sa len zriedka počas storočí. Praktika mimesis, teda nápodoby, sa stala módou a je obľúbenosť determinovala tvorbu mnohých skladieb (Biber, Schmelzer, Walther).

Pavel Josef Vejvanovský prišiel do biskupových služieb v roku 1661 ako poľný trubač. Po Biberovom úteku sa stal kapelníkom biskupovej kapely. V jeho dielach dominujú práve trubky, ich typické idiómy aj v prípade, že jeho hudba je písaná pre sláčikové nástroje. To je prípad aj Sonaty á 6, kde hneď v úvode znejú typické fanfáry vyžadujúc si pozornosť k nasledujúcemu hudobnému procesu. Jeho rozsiahle inštrumentálne diela, aj diela ním odpísané (napr. Forchheimova Suita á 5), dokumentujú vysokú úroveň Liechtensteinovej kapely.

Odporúčaná husľová literatúra:

  • Heinrich Ignaz Franz Biber Fidicinium Sacro-Profanum
  • Harmonia artificiosa-ariosa
  • Sonatae tam aris quam aulis servientes
  • Ružencové sonáty
  • Sonata representativa
  • Sonatae violino solo
  • Johann Henrich Schmelzer Sonatae unarum fidium
  • Johann Jacob Walther Hortulus chelicus
  • Dario Castello Sonate Concertate Libro primo, Libro secundo
  • G. B. Buonamente Il Libro quarto
  • G. Frescobaldi Il Libro Primo delle Canzoni
  • M. Uccellini Opera Quinta, 1649
  • Odporúčaná teoretická literatúra:
  • F. Rognoni Selva de varii Passaggi
  • Johann Joachim Quantz Pokus o návod jak hrát na příčnou flétnu
  • Peter Zajíček Základy interpretácie husľovej hudby v rokoch 1650 – 1750